Maarečkoo

Slová ubližujú viac ako činy - stará pravda. No ubližujú a aj
bodnutie dýky do srdca či manikúrovými nožničkami do oka je len
takým škrabancom. Pomocou slov sa dajú vyčítať veci rôzne, čo
niekto urobil zle, neurobil dostatočne dobre alebo neurobil
vôbec.

A používanie slov bez uváženia pre koho sú adresované sú
dvojsečnou zbraňou. Vždy treba zvážiť komu vravíš alebo píšeš.
Radšej nič nepovedz, zdrž sa komentára, narátaj do 10 alebo sa
prespi do druhého dňa, uvidíš či je to stále niečo čo ťa štve a
chceš vyčítať. Ak je to neprijateľná alternatíva. Príď a bez slova
mi vraz. Budem na istom, že správne chápem, že nenastala chyba v
komunikácii, v mojom prijímači...

Slová povieš, môžeš vziať späť. Môžeš ako môžeš. Niekde ich dáš,
no utekajú do šíreho sveta a tam rastú, množia sa. Mimo teba.
Niekedy sa hýbu rýchlejšie ako svetlo a narážajú do adresáta
bolestivejšie ako nôž na obeť. Hovoríš, ja sa citím ako ďaľší
adept na porcovanie. Obraciaš moju dušu napichnutú na noži. Teda
len to čo ti dovolím vidieť. To čo som ti sám ukázal, možno
vnútil. Ktožvie ako to je? Pýtam sa... neodpovedáš. Len to čo ja
poviem... viac ťa nezaujíma. Ani ťuk. Občas pekné slovo, nech mám
kľud na duši. Nech sa teším. Spokojná so sebou?

Zjavne áno. Bez vetra sa ani lístok nepohne. Ale keď občas
nezafúka z druhej strany tak ani lístku sa nebude chcieť čakať..
na lepšie časy? Možno. Čo ak nič také nebude. Nič neprekvapí a
zostane to tak. A nič nie je večné, trpezlivosť, slnečný deň,
výdrž a ochota čakať na slabulinký vánok, malé zachvenie. A tak
ako lístok v jeseni vysychám. A možno ak aj zafúka či aj víchrica
príde tak už nebude mat do koho naraziť. Nájde len holú vetvu,
ktorá bude pripomínať čo bolo a už nikdy nebude taká ako to bolo
predtým. O rok staršia... možno viac. Zazelená sa. Ale už to
nebude ten lístok, ktorý tak verne čaká na vánok zo smeru, smeru
na ku ktorému vzhliada k ránu no aj pri večernom zore stále
hľadí. A nevie či to nebude jeho posledný západ slnka...