Maarečkoo

    Dnešok som mal vo svojom imaginárnom diáriku naplánovaný ako Happy day. Povedal som si,že to tak bude a nebol som ochotný si pripustiť iný scenár. Ako malý chlapec, nadávam si. Ale čo si zaumienim to väčšinou dosiahnem. A 23. január mal byť mojim dňom, mojim.. len a len mojim. Inšpiroval ma včerajči seriál(Sudkyna Amy myslim). zaujala ma otázka: Čo je to orgazmus? Už si ani nepamätám. A ja som sa spýtal čo je to nie orgazmus :-D ale happy day.Tiež si neviem spomenúť. 
    Ráno ma zobudila príjemná melódia môjho mobilného budíka. Vstal som a mal som užasnú naladu. Od rána vysmiaty, dobre naladený. Prosto to stálo za povšimnutie. Sám do seba zahladený, šťastný z vlastnej dobrej nálady som ani nepostrehol, že nie je nikto kto by si mohol všimnúť ako moj úsmev môže hravo konkurovať hocakej hviezdičke z to tamtoho ďalekého Hollywoodu. Sestra v škole mamka  k lekrovi kam som ju mal nasledovať.
    Vysmiaty si púšťam rannú nemenovanú šou, ktorá dáva prísľub celodennej dobrej nálady. Zazvoní telefón. číslo neuložené v zozname, za posledné dni dôverne známe, ani hlas nesklamal. Bol to on. Môj dych sa zastavuje aby som si neprefunel slová, aby som počul každé jedno. Tak sme sa s pani xy dohodli a prídete sa pozrieť ako to u nás vyzerá cez pracovnú dobu aby ste mali prehľad ako to u nás chodí? V mysli sa mi rozzžiari, silnejšie ako slnko... toľko dobrej nálady, toľko radosti.. ale nadávam si.. ticho ticho.. musíš kultivovae odpovedať, Nesmieš začať jačat do telefónu ako Calamity Jen: oh my god, oh my god, of course, of course.. samozrejme.. priletím aj keby som mal na metle doletieť... Vypadne so mňa kľudným tónom, že samozrejme prídem a bla bla bla kliseovite vety. Po ukončení telefonátu som si zavískal od radosti. No čo. Každý sa teší inak z preveho takého važneho fleku ;) poskákal som si, v momente sa z prehrávača celým domov ozývalo CD Katky Koščovej plus môj hlas ako treťotriedne vokály. Super mám to.
    Idem písať sms mamke. Aspoň niečo sa zadarilo. Už idem odosielať no v návale radosti si neviem spomenúť na jej číslo (áno, machrujem, snažím sa pamätať si všetky čísla). Príde od nej sms. Vari na mňa myslela? Wow. Jej slová mi nedávajú zmysel. Po piatom prečítaní so položím otázku: Preco teraz? Teraz keď sa mi zadarilo?    Mám tam trombózu. Krátka správa ako vždy. Ale bolo mi jasné čo mám robiť. Pobaliť ju a také tie veci ako keď ľudia chodia na povinné návšetvy do špitálu. Samozrejme nasledovalo asi 20 ďaľších správ s inštrukciami akoby som bol malé dieťa (ale padli vhod). Myseľ sa mi okolo ničoho iného netočila. Ako na potvoru v našom malom mestečku som cestou na vlak stretol všetkých známych, ktorí mali isto dohodu!!! No je možné aby sa sedem ľudí spytalo ako prvú otázku: Ako sa má mama?  Mal som dilemy či povedať, ze je v poriadku, za čo by som sa po prevalení tejto malomestskej "aférky" dostal esšte do väčšej nemilosti "místních drben" alebo im povedať pravdu a očakávať rečičky so zhrozenými pohľadmi... Sám som to chcel zvládať no neviem či som si pri rannom príleve sťastia zabudol zmyť z čela nápis "Len mi nalož veď to znesiem". A keď sa niečo stane? Ako by si to znášal? Tieto otázky ma nahlodavali celú cestu. Aj keď som sa im bránil. Ani hudba vyrušujuca celu osádku hrkotajúceho vlaky mu nevybila tieto bludne, temné myšlienky z hlavu. Ešte mám v čerstvej pamäti ako som sa plný dobre nálady vracal z koncertu a večerným veľkomestom na internát... ani vtedy by ma nenapadlo, že istého človeka už neuvidím... aj vtedy prišlo množstvo dobrých správ. No stačí jedna a vštko sa zmení.  A nerád by som zažil po štvrťroku niečo podobné. Pridať si zo zoznamu ďalšieho človeka... ďalšieho s ktorým sa už face-to-face už neporozrávam... neporozprávam uz nikdy.
    Pri nemocnici a útrapách MHD v našom okresnom meste som trafil do nemocnce kde som bol asi dvakrát v mojom živote. O mamke nikto nikde nevedel čo som spočiatku bral ako neinformovanosť no ked som po polhodine blúdenia nemohol nájsť nikoho kto by o nej niečo vedel.. prepadla ma panika. Nie nekričal som. nehádzal som sa o zem čo stenu. Takéto teatrálne výstupy nemám vo zvyku predvádzať. Len som sa bál. Všetky katastrofické scenáre, ktoré prorokovali múdre babičky of our city, sa mi premietali pred hlavou. čo budem robiť? ja by som sa postaral o seba. no je to ďalšie dieťa a bla bla bla.. No potom ma niekto oslovil.. Áno bola to ano. Prvá veta z jej úst ako vždy všímavý ...:-)
    Prerozprávali sme dlhé hodiny, ako by sa nič nestalo. Rozhovor ako každý iný... stálo nás to veľa úsilia aby sme to ustáli obaja. Ani jeden sa z nás naoko nebál. Veď nebolo čoho. Sme si tak navrávali. Viedli sa debaty o mojom kulinárskom umení, vraj segedínsky navariť uprataž a samozrejme som pritakal, že zvládam a pritom som uvažoval komu zavolať a spýtať sa ako sa to robí lebo knžkám neverím . V duchu som si prehnal celý zoznam hlavou.. Starká.. nie, tá by ma bonzla, že so nevedel :-) Zuzu nevie variť, gabča len také bez mäsa za čo by ma ukameňovala, že mám len odvahu sa pýtať na recept s mäsom. A tak som odkázaný na seba. Ale zvládam ako som slúbil.
    A tak mám čo som chcel. Tento deň si budem pamäť. 23 január bol môj deň. Deň, keď som získal čo som chcel a deň v ktorom som stratil všetky ilúzie o tom, že ak si urobíte deň dobrým ránom, že aj bude dobrý.